​Everesting, deň 1. – Phaplu – Bhupsa (Solokhumbu)

Krátke raňajky (vajíčka + toast + čaj), mĺkve zbalenie a okolo ôsmej sme pripravení. Obaja mlčky zapíname Garmin. Rešpekt a očakávanie sa v našich hlavách miešajú, a tak šliapeme do pedálov. Čaká nás rovno stúpanie do Taksindu La 3071 m n. m. Euforicky to zvládame skoro bez tlačenia, za občasného povzbudzovania turistov a budhistických mníchov, vezúcich sa na autách s pohonom 4x4.

Naše 2+2 (2 kolesá a 2 nohy) stúpajú a občas sa aj ruka uvoľní a odmáva im. Okolo nás je džungľa, teplo, vlhko. Sme prepotení, obočie nestíha a voda sa stále nejako míňa. Zjazd cez 1500 výškových oddeľuje zrno od pliev. Dodove špecializované karbónové „celopéro“ žehlí cestu vymytú vodou a posiatu kameňmi s veľkosťou hlavy. Znižujem si sedlovku, ale moja hliníková HT kocka mi prenáša do tela každú nerovnosť.

Ako raz povedal jeden malý chlapec: „Ja nehlám pleteky“. Viem, že ak to nepoložím, tak niekde dole sa stretneme. Užívam si zjazd na hranici mojich schopností. O chvíľu už sme spolu a čaká nás prvý swinging bridge cez rieku Dudh Kosi. Zavesený oceľový most s kovovými plátmi pod kolesami a pletivom namiesto zábradlia. Pre peších pohoda.

To sme ešte nevedeli (nenapadlo nám), že kovové lišty budú orosené. A tak dosahujeme našu maximálku na šmykľavom, pohupujúcom sa moste, keďže sa bojíme brzdiť. V druhej polovici mosta už stúpame a spomaľujeme, ale i tak endorfíny striekajú spod prilby. Tridsiatku (nie vek) na 1,5 m širokom mokrom moste obaja hlasno a hlavne spisovne prežívame. Obed sme mali naplánovaný tu, ale musíme sa uspokojiť s hnedými banánmi a colou.

Sme vo výške 1500 m n. m. a už nás čaká len ďalších 800 do kopca. Ubieha (kráča) nám to pomaly. Tlačíme bicykle a pomaly sa stmieva. Čelovky máme v pohotovosti, ale po viac ako ôsmich hodinách sme v Bupse. Nešpekulujeme a prvá lodge je naša. Najprv jedlo a pitie. Potom sa ubytovať, hygiena bikov, potom naša. Dodo našiel niekde v priekope zubnú kefku, tak ju obaja využívame. Na čistenie bikov samozrejme. Izba je malá, po plachte prebehol nejaký hmyz, ale nám to je jedno. Čiapka do čela (nech nám nič nevlezie do vlasov a do uší), spacák zazipsovať a brú noc.

Rekapitulujem dnešok. Dnes skoro 8 a pol hodiny, 1950 výškových, priemerka 7,0 km/h. Proste „POĎ NA BIKE“ je super nápad, ale odtiaľ potiaľ...

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Everesting, deň 2. - Bupsa - Phakding

Ráno sa prelievame čajom. Predpoveď sľubuje ľahký dážď, takže nepremokavá vrstva ide na vrch. Začíname stúpaním, ktoré plynulo prechádza do tlačenia. Úseky strmšie ako 20 % nedávame. Keďže v tretrách som toľko nikdy netlačil, prichádzam na nové skúsenosti.

Napríklad, že z malej dierky na päte ponožky sa rýchlo stane veľká. Prezúvam a ponožku zanechávam napospas obyvateľom malej chyže. Občas cítim, ako sa mi zalamujú plastové krytky kufrov. A to je iba druhý deň. A už mám len 5 ks ponožiek a ohlodané tretry. Je to tak, ako to je a idem ďalej.

Cesta je široká, tesne po prvej fáze výstavby a po monzúne. Zdatný bagrista len odtláčal veľké kamene do údolia. Malé a stredné sú pohádzané na ceste. Mahindra (4x4) prekľučkuje, my potlačíme alebo prenesieme. Vo výške 2800 m n. m. vidíme pod cestou bager a je nám jasné, že čoskoro naozaj začne rock'n'roll.

Nemýlime sa, cesta sa hneď zužuje na singláč, s prenáškami cez popadané stromy. Ale za prvou zákrutou je všetko jasné, strh cesty do údolia, dlhý asi 100 metrov, kúsok lana uviazaný uprostred šotolinového a prachového žľabu so sklonom 60 stupňov.

Niekoľko nosičov to dáva, ale nám sa do toho nechce. Predsa len, oni sa reinkarnujú. Ale my? Milý pán nosič nám vraví o ceste cez sedlo Khari La. Pol kilometra späť a dvesto výškových zvieracím chodníčkom džungľou. Namasté.

Inú možnosť nemáme, keďže nechceme riskovať v žľabe s bicyklom na chrbte. I tak končí na chrbte, ale motáme sa medzi stromami, blúdime, ale nakoniec sme v sedle. Krátky oddych a ideme dolu. Žiaden zjazd, prsty na brzdách a spúšťame bicykle v strmých rockgardenoch kráčajúc povedľa.

Oproti idú karavány naložených mulíc a koní. Takže sa radšej vyhýbame my im. Rockgardeny striedajú shitgardeny. Bicykle sú po reťaz a kolesá celé a my tak tesne nad kolená. Nič tak nedrží, ako prežúvavcove h... Shit happens, ako by povedal Forrest Gump.

Po 200 „nízkových“ metroch sa konečne napájame na pôvodnú cestu, za strhom. Znižujem sedlo a valíme dolu. Teda Dodo. Ja využívam svoje „karpatské skills“ a idem na istotu.

Viac ako kilometrový zjazd po nezakreslenej ceste. Nemáme sa kde stratiť. Dodo využíva čakanie na mňa čistením biku v potoku pod dedinkou Surke. Niekde našiel handru a tak čistíme. Ešte nás čaká šesťsto metrov hore.

Niečo šliapeme, niečo tlačíme a niečo nesieme. Kamenné schody nie sú náš kamarát. Ešte krátka prestávka na jedlo, počas ktorej mi somár strhol a povláčil bicykel. Moja chyba, keď je chodník prázdny, neznamená to, že bude aj o chvíľu. Našťastie len riadidlá sa posunuli voči vidle. Phakding je pekná dedinka, ale nás zaujíma iba jedlo a spánok.

Dnes skoro 30 km, 1600 metrov hore. Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 3. - Phakding – Namche bazar

Dnešný deň začíname rovno schodmi. Nejak extra nám to nevadí, keďže nás zajtra čaká rest day. Za dedinou sa schody skončia a celkom napredujeme v sedle. Miestni sa s nami fotia, občas deti vysadíme na bicykel. Krátke úseky kolobežkujeme, nechce sa nám nasadať na pár metrov. Prechádzame niekoľko mostov, kde sme vždy atrakcia.

Na bráne národného parku Sagarmatha sa celkom zdržíme. Niekoľko povolení, permitov. Našťastie, ten najdôležitejší – bike permit - máme vopred.  K Hillaryho mostu však opäť ťaháme biky na chrbte. Dokonca sme vystihli, že na ňom nikto nebol a ľudia čakali na nás. Myslím, že ak by sme na moste spadli, asi by ich mrzelo, že to nemajú zachytené. Je to však ako pri lezení v horách. Tu sa nepadá.

Od mosta do Namche je to už len nosičská akcia. 3 km, 600 výškových. Dnes som zvolil trekovky, takže sa mi ide ľahšie. Ale i tak mám pocit, že som mal za tieto tri dni bike na chrbte viac ako MVdP za celú sezónu. Dneškom opúšťame Solo Khumbu. Čaká nás sprcha, umývanie vlasov a pranie. Dnes 11 km a 1100 výškových. Cítime, že oddych a deň voľna nám pomôže.

Deň voľna v Namche trávime aklimatizáciou na okolitých kopčekoch. Malý servis bicyklov a pozeráme si cestu, čo nás čaká zajtra.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 4. - Namche – Pengboche

Balenie už máme zautomatizované. Kým sa vymotáme z Namche von, chvíľu to potrvá, ale hneď sadáme na bike. Občas potlačíme, sem-tam nejaký schod, ale najviac času trávime fotením. Terén je mierne zvlnený a postupne sklesáme k riečke Dudh kosi.

Ako vždy, po smiechu býva plač. Na rad prídu schody, každý je iný, ale všetky vysoké. Neustále zastavujeme kvôli karavánam jakov, aspoň je čas na oddych. V Tengboche si dávame prestávku. Kláštor dáva miestu magickosť, výhľady sú úžasné. Sprevádza nás Ama Dablam, ktorý na nás dohliada po celý čas.

Pred nami vidíme Lhoce Shar, samozrejme hneď posielam fotku Jarýkovi do Yaksteamu. Nachádzame aj líniu, kade v roku 1984 liezli na vrchol. Plastové diely podrážky postupne opúšťajú moje tretry a keďže viem, čo nás čaká, idú na batoh. Odbicyklujem a odšliapem to aj v trekovkách.

Po šiestich hodinách a 1100 výškových metroch sme v Pangboche. Po úvodnom jedle a čaji sa ideme prejsť ešte zopár výškových nad Pangboche gompu. Sme tesne pod štyritisíc metrami a aklimatizáciu netreba podceniť. Večer sedíme pri piecke. Kravskému lajnu sa hovorí spisovne kravinec, takže tu sa kúri v piecke jačincami. Hore v malej izbe sme aj s bicyklami, bez piecky a teda teplota klesla na päť stupňov. Páperka a čiapka k nám už prirástli.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 5. - Pengboche – Thukla

Dnes nás čaká celodenné stúpanie v údolí riečky Imja Khola. Stretávame množstvo turistov, dokonca sa s niektorými dohovoríme aj v materinskom jazyku. V Dingboche vyhodnocujeme, že dnes by to bol krátky deň, a tak pokračujeme ďalej.

Pri tlačení sa mi šmýka noha a famózne si trieskam koleno o zadný rýchloupinák. Rozhodne nemlčím, ale nikto ma nepočuje. A horám to je jedno. Cez vysoký hrebeň prechádzame do údolia Lobuche river. Sme vysoko nad riekou (a cestou). Nechceme stratiť výšku, je tu zjazdný chodník, takže rozhodne pokračujeme.

Počúvam Dodov miestopis, pozerám na línie, na krásne kopce okolo - Taboche, Cholatse, Lobuche... Dodo mi ukazuje, kto kedy čo liezol. Fotíme, točíme. Na záver prekonávame široké koryto rieky Lobuche a o chvíľu už sedíme na terase malej lodge v Thukle.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 6. - Thukla – Kala Pathar – Gorak Shep

Opäť začíname tlačením do sedla Thokla pass (4830 m n. m.). V sedle je symbolický cintorín šerpov. Som tu zatiaľ sám. Sledujem, ako prichádza nosič, zloží náklad a ide vzdať úctu k pomníkom. Mlčky ho sledujem a tvárim sa, že tu nie som. Naloží náklad a ide ďalej.

Po chvíli už pokračujeme nad ľadovcom Khumbu. Najnepríjemnšia časť je prekonávanie ľadovca Changri Shar, ktorý sa vlieva do Khumbu. Pošmyknutie na ľade by malo za následok pád do hĺbky, ktorý by neostal bez následkov.

V Gorak Shep si dávame prestávku a ubytujeme sa. Izba je skôr pivničná kobka. Je studená, s malým okienkom. Nám to nevadí, nechávame tu pár vecí a vyrážame na Kala Pathar. Najprv malou pláňou a hneď stojka. Obaja si hľadáme svoju cestu, ale vieme, že tento úsek pôjdeme peši aj naspäť.

Cestou si pozerám, kade by sa dalo bezpečne zjazdovať. Bicykle nechávame približne 150 metrov pod vrcholom. Hore je dosť ľudí čakajúcich na západ slnka na Evereste. To sa nám nechce a tak zbehneme k bicyklom a zjazdujeme naspäť. Terén je zarastený trávou, ale sú to také veľké, tvrdé krtince a kamene. Pustiť si to sa neodvažujem, zápästia už celkom cítim.

Dodo vyzerá, že si to celkom užíva. Za šera, celkom vyzimení prichádzame do lodge. Termoska čaju, večera a posedenie pri peci. Zhodujeme sa, že prvý deň výletu sme vo výške 2200 m n. m. pneumatiky podhustili. V tejto výške sú ako kameň a vzduchová vidlica je tvrdá, s nulovým pružením.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 7. - Gorak Shep – EBC - Pheriche

Po raňajkách si Dodo požičiava oxymeter a meria saturáciu krvi. Už včera sa sťažoval na bolesť hlavy. Hodnota pod 70 hovorí jasne. Rýchla porada a delíme sa. Ja vyrážame do EBC, Dodo dolu. Dohadujeme sa, že sa stretneme v Periche.

Prechádzam pláň a začína sa moje trápenie na ľadovcovej moréne. Nie vždy je jasný chodník, občas vidím nejakého trekera. Odbočujem na ľadovec, kľučkujem povedľa ľadovcových jazierok. Pri známom kameni si odkladám veci. Sme tu piati, tak sa vzájomne fotíme.

Base camp je prázdny, na jeseň sa z Nepálu nelezie. Prejdem sa na vyvýšeninu a sledujem ľadopád Khumbu a časť cesty do C1. Vyzerá ešte nebezpečnejšie, ako sa hovorí. Balím veci a vraciam sa do Gorak Shepu. Sadnem si na jedlo, napíšem Dodovi. Prechádzam morénu, viem, že dnes už pôjdem len dolu. Žiadne rýchlosti, idem opatrne, skôr technicky.

Trial nie je moja doména, ale nechce sa mi stále nasadať na bicykel, tak sa snažím ostať na ňom čo najdlhšie. To sa mi vypomstí, keď si pri vykročení vyvrtnem členok. Našťastie nie úplne, ale moja reakcia vyznela určite dramaticky. Zjazdujem až do Thokla pass. Odtiaľ len spúšťam bicykel. Až pri kráčaní naozaj cítim členok.

Nevidím nikde Dodov bicykel a tak pokračujem. Pred pár dňami sme si túto cestu pozerali a zdala sa nám z diaľky fajn. Bolo to ťažšie, ako sme si mysleli. V tieni a pri rieke je naozaj chladno a tak si dávam páperku. Aspoň ma bude vidieť z diaľky. Celkom unavený vchádzam do Periche, kde ma už Dodo naradostene čaká. Je mu už lepšie a je to vidieť. Tiež si dnešný zjazd užil. Obaja máme svoju eufóriu a spoločnú radosť.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 8. - Periche – Namche

Ráno je pod nulou a všade je snehový poprašok. Hneď nás čaká most, ale nemáme odvahu sa po ňom previezť. Šmýkalo by sa aj bez námrazy. Čakáme na lúče slnka, aby sme sa trochu zohriali. A potom už zjazd, ktorý si obaja užívame. Každý volí svoju stopu, ale sme stále na dohľad. Zručnosť pri prekonávaní prekážok sa viditeľne zlepšila. Ale možno je to len odvaha a lenivosť zastavovať.

Opäť nás čaká výšľap do Tengboche. Dvakrát si ešte „prezvoním" koleno pri tlačení. Moje sústredenie poľavuje s blížiacim sa Namche. Terén už nie je taký náročný (smerom dolu), takže našťastie bez pádu. Záverečné mierne klesanie si už obaja vychutnávame. Aj tu sa ochladilo, takže páperová bunda a čiapka sú nevyhnutné.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

​Deň 9. - Namche – Lukla

Myslíme si, že to bude rýchle a pohodlné. Omyl. Päť dní v záťaži sa prejavuje. Veľa vecí bezmyšlienkovite zjazdíme. Bez pádu, ale nebol som od toho ďaleko. Únava sa dostavila a ďalší restday by bol namieste. Po Hillaryho most nám to celkom rýchlo ubieha. Odtiaľ sa už len tak vlečieme.

Na jednom z mostov si na poslednú chvíľu všímam chýbajúcu kovovú lištu. Zadné koleso mi prepadáva do diery. Našťastie som nešiel rýchlo. Nechce sa mi veriť, že nič nefučí, nič nepuklo, prehadzovač je tesne nad nosníkom. Zmena vonkajšieho tlaku sa prejavila - kladne. Vyfukujem dušu a opatrne vyťahujeme koleso. Prejdeme most a dofukujem koleso. Všetko funguje, až sa mi tomu nechce veriť.

Pokračujeme opatrnejšie, predsa len sa nám nechce na posledných kilometroch riešiť defekt alebo iný problém. Po záverečných schodoch prechádzame bránu do Lukly. Podávame si ruky, sme na konci. Už len dláždené ulice do hotela. Večer rozoberáme bicykle do transportného stavu.

Trasu si môžete pozrieť na Strave alebo vo videoformáte na Relive.

Letíme o deň neskôr. Peripetie s bicyklami na letisku prišli, ale vyriešili sme to na mieste. Síce leteli každý iným lietadlom, ale všetko klaplo. Na letisku Rameshap si dohadujeme odvoz do Káthmandu. Elektromobilom. Asi šesť hodín cesty, ale je nám to jedno. Bicykle sú v aute a tak si vychutnávame krajinu. V Káthmandu sa venujeme známym a kamarátom, pamiatkam, baleniu a samozrejme nakupovaniu.

Trochu štatistiky na záver. 

Celkovo sme prešli 197 km, 9440 výškových metrov. Trvalo nám to 60 hodín a 40 minút rozdelených do deviatich dní (+ 1 deň voľna). Podarilo sa nám to aj vďaka podpore yaksteam.sk, yakrysy.sk, bajky.sk a slovkolex.sk.

Čo povedať na záver? Bolo to ťažšie, ako sme čakali. Žiaden deň nebol jednoduchý, každý bol inak náročný a inak krásny. Obaja sme sa zhodli, že sme nič nemali navyše a nič nám nechýbalo. Samozrejme, počasie nám vyšlo, nehody a technické problémy sa nám vyhli. Skúsenosti, ktoré sme získali, sa nedajú načítať či napozerať. Treba ísť a zažiť.

Braňo Pastor

Zdroj fotografií: Jozef Kopold a Branislav Pastor